Copy
Pozriem si to v prehliadači
Mimochodom, náš newsletter Vás poteší ešte viac ak si povolíte zobrazovanie obrázkov.  

SOCIÁLNY PODNIK JE NUTNOSŤ,
NIE UKÁŽKA TOHO, AKÍ SME MODERNÍ
 

Ponúkame vám rozhovor o tenkom ľade sociálnej ekonomiky a sociálneho podnikania, v ktorom Bruno Konečný diskutuje s Janou Plichtovou – sociálnou psychologičkou, profesorkou na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave, Michalom Smetankom – expertom na oblasť rozvojových stratégií a sociálneho podnikania a Petrom Paľom – riaditeľom Centra pre regionálny rozvoj okresu Bardejov, bývalým prednostom obce Raslavice, ktorý má bohaté skúsenosti so zavádzaním sociálneho podniku a sociálneho podnikania. Do rozhovoru sa pridal aj Pavol Ceľuch, zakladateľ sociálneho obecného podniku a starosta obce Sveržov.
Bruno Konečný: Čo si máme predstaviť pod pojmom sociálna ekonomika? Aký je rozdiel medzi sociálnou ekonomikou a sociálnym podnikaním? Ako vysvetliť ich prínos bežným ľuďom? 
Jana Plichtová: Sociálna ekonomika je pre mňa dosť nový termín. Vnímam ho aj s istým biľagom, pretože na Slovensku už niekoľko sociálnych podnikov vyšetrovali pre nehospodárne využívanie verejných zdrojov. Keď odhliadneme od tohto negatívneho zhmotnenia sociálnej ekonomiky na Slovensku, tak ide o podnikanie, ktoré je sociálne citlivé. Podnikanie, ktoré dokáže priniesť prácu lokálnym ľuďom tak, aby sa nemuseli za ňou sťahovať. Je to ekonomika, ktorá v danom prostredí prináša benefity konkrétnym ľuďom a zapája tých, ktorí by si ináč prácu nenašli.
 
Michal Smetanka: Sociálna ekonómia, sociálna ekonomika, sociálne podnikanie, podnikanie so sociálnym aspektom – všetko sme hodili na jednu kopu a myslíme si, že vieme o čo ide. V tomto prípade je veľmi dôležité všetko terminologicky upratať, aby sme vedeli, čo si pod ktorým termínom predstaviť. Nechcem príliš teoretizovať, ale faktom zostáva, že v tom nemáme jasno.
 
Keby sociálna ekonomika bola len o tvorbe pracovných miest, ako si to často dnes, žiaľ, aj na vládnej úrovni definujeme, tak je to príliš málo. Sociálna ekonomika je v prvom rade ekonomika. Má ale oveľa širší záber a na rozdiel od bežnej ekonomiky, predstavuje prienik všetkých sektorov: bežného podnikateľského sektora, verejného sektora a samozrejme aj mimovládneho sektora. Je prienikom všetkých vymenovaných sfér a každý, kto do sveta sociálnej ekonomiky vstúpi, je subjektom sociálnej ekonomiky bez ohľadu na to, či ide o miestnu samosprávu, občianske združenie, alebo podnikateľský subjekt.
 
Sociálna ekonomika podobne ako rozvoj, stojí na niekoľkých pilieroch. Zamestnanosť je len jedným z nich. Ďalším je vzdelávanie, ktoré so sociálnou ekonomikou priamo súvisí a nedá sa odtrhnúť alebo ignorovať. Vzdelávanie je predpokladom nových zručností, nových pracovných príležitostí, zvyšovania príjmu ohrozených skupín obyvateľov. Priamo vedie k eliminácii ich odkázanosti na systém, k zvyšovaniu ich finančnej nezávislosti a podpore samostatného bývania. A taktiež aj k sebauvedomovaniu a postupnému zmocňovaniu konkrétnych zraniteľných skupín. V neposlednej miere prispieva k znižovaniu diskriminácie a negatívnych prejavov v území (napr. závislosti, deviácie, konflikty).
Bruno Konečný: Michal, ty pôsobíš v Spišskom Hrhove, kde existuje mediálne  najznámejší model sociálneho podnikania. Čo prináša sociálny podnik samospráve a čo ponúka úplne bežným ľuďom v Spišskom Hrhove? 
Michal Smetanka: Sociálny podnik v Spišskom Hrhove nevznikol iba preto, aby kreoval nové pracovné miesta. Vznikol hlavne preto, aby naštartoval lokálnu ekonomiku, ktorá je schopná meniť kvalitu života miestnych ľudí.
 
Peter Paľa: V prípade Spišského Hrhova hovoriť len o sociálnom podnikaní, by bolo trošku málo. Na fenomén sociálnej ekonomiky je potrebné sa pozerať zo širšieho hľadiska. Zmyslom sociálnej ekonomiky nie je len zisk, ako pri klasickej definícií podnikania, ale spoločenský osoh a dopad na komunitu. Teda pridaná hodnota podnikania a spoločenský prínos v území, či obci.
Bruno Konečný: Myslím, že je čas na príklad, niečo konkrétne, čo nám dá predstavu ako o sociálnej ekonomike a podnikaní premýšľať.
Michal Smetanka: Aby som nebol veľmi teoretický a vedeli sme si to predstaviť, poviem príklad. Starosta maličkej obce Studenec, ktorá leží pod Spišským Hradom, v nej zriadil obecné potraviny. V tom čase, keď zriadil obecné potraviny, netušil, že existuje niečo ako sociálny podnik alebo sociálne podnikanie. Potraviny zriadil preto, lebo starší ľudia z obce si nemali kde kúpiť základné potraviny. Mladí chodili do práce a zadovážili si potraviny po ceste domov do Studenca, ale starkí si nemali kde nakúpiť. Do Spišského Podhradia, kde bol najbližší obchod, to mali ľudia pešo päť kilometrov. Starosta zamestnal dve dámy z obce, ktoré aj tak nemali prácu a spravil v obecnom dome potraviny.
 
Sociálny podnik a subjekt sociálnej ekonomiky par excellence. Studenec je dobrým kľúčom k pochopeniu, keď pôjdeme v uvažovaní ďalej. Prečo? Na základe tohto príkladu si myslím, že obecné potraviny sú výborný nápad. Tak skúsme tento model preniesť do Bardejova. Mesto Bardejov otvorí obecné potraviny. Bude to samozrejme skôr supermarket ako malé potraviny. Ale sami cítite, že v prípade Bardejova je to nezmysel, lebo by v meste zlikvidoval zdravú konkurenciu, ktorá na trhu s potravinami je. V Bardejove táto potreba jednoducho neexistuje a nie je opodstatnená.
Bruno Konečný: Ako to funguje v zahraničí?
Michal Smetanka: V období hospodárskej krízy vo Francúzsku, Nemecku, Španielsku v rokoch 2008 – 2010 to bola sociálna ekonomika, ktorá doslova udržala ekonomiku týchto štátov. Pretože sa na ňu jednoducho pozerali ináč ako na „holý biznis“, ktorý jednoducho prestal „šľapať“ a všetko začalo padať. Biznis, ktorý sa začal robiť mal inú pridanú hodnotu. Sociálnu hodnotu. Sociálne nastavená ekonomika držala štátnu ekonomiku na národnej úrovni. Bol to nový poznatok, ktorý dovtedy nikto netušil, ale hlavne si ani nepripustil. Tento prístup a ich príklady sú merateľné, teda objektívne vedecky preukázané.
Bruno Konečný: Je sociálna ekonomika nástrojom zmeny a rozvoja, alebo je len hrubou záplatou na niečo, čo malo a mohlo fungovať inak? Konkrétne, nízke investície do menej rozvinutých regiónov zo strany štátu, nedostatočná ochrana a regulácia regionálnych trhov práce, a teda slabo vykonávané funkcie štátu a celej verejnej správy ...
Michal Smetanka: Sociálna ekonomika určite nie je jediným nástrojom zmeny, ale je jedným z dôležitých nástrojov rozvoja. Často hodnotím projekty z najmenej rozvinutých okresov a často sa sám seba pri hodnotení pýtam, či to, čo čítam, je ešte vôbec o sociálnom podnikaní. Máme v tom guľáš.
 
Musím spomenúť ešte jeden dôležitý pojem, ktorým je subjekt sociálnej ekonomiky. Zautomatizovali sme si, že subjektom sociálnej ekonomiky je obecný sociálny podnik. Iste, môže byť, ale nemusí. Obec? Aký je obec podnik? Je obec sociálnym podnikom? Nie, obec je obec. Obec je definovaná zákonom a plní svoje kompetencie, ale za istých okolností sa aj obec môže stať subjektom sociálnej ekonomiky. Takže obec, ktorá prevádzkuje obecný sociálny podnik je subjektom sociálnej ekonomiky.
 
Sociálny podnik par excellence vytvára v území typ služby, ktorý pre ľudí v území chýba. Sociálny podnik je spôsob, nie cieľ. Je cestou k cieľu. Ale pre nás sa sociálne podnikanie stalo novým božstvom. Veľa starostov si myslí, že keď založia sociálny podnik budú moderní, budú bohatí, že sa niečo radikálne zmení. Nič sa nezmení, ak to nebude previazané na stratégiu rozvoja obce a regiónu. Keď mám dobrú, premyslenú, občiansky vytvorenú rozvojovú stratégiu, z ktorej mi vyplynie na čo je obec schopná vlastnou ekonomickou a hospodárskou aktivitou reagovať, tak ten sociálny podnik urobím. Ľudia sami musia prísť na to, aké sú ich  potreby, zhodnotiť svoje zdroje a na základe toho si svoj sociálny podnik nadizajnovať. Napríklad ako v Raslaviciach. Oni si jasne uvedomili, že majú strašne veľa nezamestnaných, ale keby otvorili najmodernejšiu továreň, tak v nej svojich Rómov neuplatnia. A po druhé, vedeli, že nechcú používať zeleninu z obchodných reťazcov v školách a škôlkach, a preto sa dali na pestovanie vlastnej zeleniny.
Bruno Konečný: Ja som sa stretol s definíciou, že sociálnym podnikom je činnosť, ktorá nie je dostatočne zisková pre štandardný podnikateľský segment, ale zároveň ju nemožno označiť za verejnú službu. A bol uvedený jeden konkrétny príklad. Vo Fínsku budovali veterné elektrárne ako sociálne podniky. Slúžili obyvateľom na zásobovanie energiou v takých lokalitách, kde energetické spoločnosti neprejavili záujem o vybudovanie veterných turbín. Tak, ako to je? Ide, alebo nejde o sociálnu ekonomiku?
Michal Smetanka: Opäť, môže a nemusí.
 
Jana Plichtová: Ja som čítala, že v jednej malej nemeckej dedine ľudia veľmi dôkladne vypočítali koľko ušetria, keď si postavia vlastnú veternú elektráreň. Spočítali koľko ušetria, keď nebudú musieť platiť elektrárňam, a potom rozbehli ďalšie aktivity v prospech celej obce. Svojpomoc a kooperatívnosť, idea družstva a družstevníctva, kolektívny rozmer, ktorý pomôže dať dohromady prostriedky pre rozvoj niečoho, čo bude slúžiť viacerým a ponúkne lepšie možnosti pre celú obec.
Bruno Konečný: Ide, alebo nejde o sociálnu ekonomiku?
Michal Smetanka: Opäť, môže a nemusí.
Bruno Konečný: Rozumiem. Tak to skúsime z inej strany, ako sociálna ekonomika a sociálne podnikanie vyzerá v praxi slovenskej samosprávy?
Michal Smetanka: Dnes ráno som posudzoval akčný plán rozvoja jedného nemenovaného okresu. To nebol žiadny projekt, ale vládny dokument. Keby ste čítali, ako plánujú vytvárať sociálne podniky, tak žasnete. Z akčného plánu odčerpá každá obec po 50 000 EUR, za ktoré si kúpi technológiu. Zoberieme ľudí z úradov práce na paragraf, zamestnajú ich a tí budú robiť. Čosi. Nie niečo konkrétne, ale čosi, čo sa ešte uvidí, čo bude treba. Možno pozametajú ulice, možno vyčistia priekopy. Však, uvidíme. Projekt skončí po piatich rokoch, technológia zostane a čo tam po ľuďoch, však sa opäť prihlásia na úrade práce. Toto so sociálnym podnikaním, ani so sociálnou ekonomikou, nemá nič spoločné. Naopak, je to veľmi  kontraproduktívne. Pokiaľ si budeme pliesť drobné obecné práce a sociálnu ekonomiku, ďaleko nezájdeme.
Bruno Konečný: Dobre, skúsme si teda povedať čo nie je sociálny podnik.
Michal Smetanka: Sociálny podnik nie je subjekt, do ktorého nalejeme peniaze, cez úrady práce zadotujeme činnosť a zoberieme si zopár ľudí na paragraf, ktorých niekoľkokrát vymením za iných nezamestnaných. Podnik nič nevyrába, zamestnanci zametajú ulice, funguje to rok, dva, tri, a keď sa dotácia minie, subjekt zanikne, lebo nie sú zdroje na ďalšiu prevádzku. Toto je príklad, ktorý so sociálnym podnikaním nemá nič spoločné. Takto nadizajnovaný projekt v podstate nereaguje na žiaden sociálny problém. Dokonca ani na nezamestnanosť. Pretože ako rieši nezamestnanosť, keď ľudí stále obmieňam v zmysle paragrafu, ktorý ma núti zamestnávať len dlhodobo nezamestnaných?
Bruno Konečný: Čiže sociálne podnikanie alebo sociálna ekonomika dokáže nielen saturovať a napĺňať neuspokojené potreby v danej lokalite, poskytovať nedostatkové služby, ale súčasne vytvára samostatný ekonomický okruh, ktorý zabezpečuje prácu, tovary a služby...
Michal Smetanka: No, aby sme boli konkrétni. Kultúrno-kreatívnom centrum Bašta v Bardejove. Z môjho uhla pohľadu je to sociálny podnik ako vyšitý. Prečo? Reagujú na konkrétnu potrebu – ľudia sa nemajú kde stretávať, chýba priestor pre prezentáciu mladých, umenia, kultúrnych podujatí, občianskych iniciatív. Bašta svojou vlastnou ekonomickou a hospodárskou činnosťou na tieto potreby reaguje. Popritom, že vytvorili priestor pre iných, píšu projekty, aby mohli ponúkať a kreovať nové podujatia, zapojiť ďalšie osobnosti, umelecké súbory a súčasne predávajú kávu, malinovky, pivo a ďalšie drobnosti, aby udržateľne fungovali.
 
Peter Paľa: Sociálne podnikanie reaguje na reálne potreby, reálne myšlienky a ponúka reálne riešenia pre konkrétnych ľudí.
Bruno Konečný: Zjednodušene povedané, finančný príjem nie je najdôležitejším faktorom sociálnej ekonomiky a podnikania.
Jana Plichtová: Zhrniem to, sociálne podnikanie je niečo viac ako obvyklé podnikanie za účelom zisku. Je to podnikanie, ktoré buduje sociálny kapitál, čiže zvyšuje schopnosť konkrétnych ľudí a komunity vytvárať niečo, čo pozitívne ovplyvňuje kvalitu života a čo umožňuje rast ľudí, ktorých sa to nejakým spôsobom dotýka. Nielen ekonomicky, ale aj kultúrne a sociálne. Prípadne má inšpirujúci účinok a model sa replikuje inde.
Bruno Konečný: Čiže produktom sociálnej ekonomiky je sociálny kapitál? 
Michal Smetanka: Ak sociálny kapitál nie je hlavným produktom sociálnej ekonomiky, tak niečo robíme zle, alebo potom určite nejde o sociálnu ekonomiku a podnikanie.
Bruno Konečný: Ja osobne tápem medzi sociálnou ekonomikou, subjektmi sociálnej ekonomiky a sociálnou zodpovednosťou podnikateľských subjektov (CSR – Corporate Social Responsibility). Firmy sa snažia priblížiť ku svojim klientom aj cez svoj postoj a filozofiu, ktorá prezentuje spoločenskú zodpovednosť firmy voči okoliu. Niekedy to robia cez vlastné grantové schémy, ďalší finančnými prostriedkami, ktoré vložia za konkrétnym účelom do existujúcich nadácií, alebo uvoľnením novej rady produktov a služieb, ktoré sú napríklad šetrné k životnému prostrediu. Súvisí aj spoločenská zodpovednosť firiem so sociálnym podnikaním?
Michal Smetanka: Súvisí ich činnosť s budovaním sociálneho kapitálu? Sociálny kapitál súvisí so sociálnou ekonomikou, nie so sociálnou zodpovednosťou podnikateľských subjektov. Sociálne podnikanie je podnikanie ako každé iné, len zisk sa prerozdeľuje inak. Napríklad to, čo zarobia na prevádzkovaní kaviarne v Bašte, si nerozdelia, ale reinvestujú, aby mohli Baštu udržať pri živote. To je hlavný rozdiel. Ja, ako bežný podnikateľ, podnikám kvôli tomu, aby som si zvýšil životnú úroveň a zarobil, čo je úplne legitímne a v poriadku. Ale sociálne podnikanie generuje zisk, ktorý používa na udržanie systému.
 
Jana Plichtová: Tu vzniká ďalšia otázka. Vznik kapitalizmu sa spája s etikou kalvinizmu a s ich náboženstvom. Kalvinisti boli prvou náboženskou komunitou, ktorá sa nestránila myšlienke zisku a profitu. Kresťanské cirkvi pred Kalvínmi hlásali len chudobu a solidaritu a do podnikania za účelom zisku nešli. Nešla do toho ani aristokracia, lebo to nepotrebovala. Išla do toho buržoázia, ktorá chcela modernizovať spoločnosť. Existovali jasné pravidlá hry. Nemohli podnikať egoisticky, len pre svoj zisk. Súčasťou dohody bolo investovať časť zisku do niečoho, čo slúži v prospech verejného blaha. Teda jasnou podmienkou bolo, že časť zisku treba investovať do budúcnosti, do inovácií, do zmeny. Časť bolo treba ušetriť pre horšie časy a pre udržanie rodiny. Bolo veľmi striktne určené, že zámerom podnikania nemôže byť len zisk. V ďalších generáciách „podnikateľov“ sa už toto pravidlo tak striktne nedodržiavalo.
 
Moja kacírska otázka znie, že keby sa podnikatelia vrátili k pôvodnému princípu, keď sa nepodniká len pre zisk samotný, ale sleduje sa aj to, čím môžu prispieť – napríklad vystavať obecný dom, školu alebo univerzitu, potrebovali by sme dnes uvažovať o sociálnej ekonomike? Či snaha podporiť sociálnu ekonomiku a podnikanie nie je reakciou na to, že sa stretávame príliš často s podnikaním, ktoré je úzkoprsé, necitlivé voči ľuďom, voči životnému prostrediu, teda reakciou na tvrdý kapitalizmus, ktorý parazituje na spoločnosti bez citlivosti na čokoľvek iné, ako je zisk a peniaze.
Bruno Konečný: Dobrá poznámka. Akú pozíciu má mať sociálny podnik vo vzťahu k iným podnikateľským subjektom? Určite ich nemá likvidovať, ale do istej miery tým, že sa na Slovensku otvárajú možnosti cielenej podpory, už od vzniku sociálneho podniku, cez zakúpenie technológií pre jeho činnosť, ako aj ďalšie financovanie činnosti z verejných zdrojov, tak to môže byť pre fungujúcu ekonomiku škodlivé. 
Michal Smetanka: Do sociálneho podnikania sa každý obúva s tým, že je to blbosť, že sociálna ekonomika deformuje voľný trh a podporuje vznik nezdravého podnikateľského prostredia. Ale, moment, môže, ale taktiež to tak nemusí byť. Záleží ako sú premyslené a nastavené rozvojové politiky v území. Sociálny podnik v Bardejove z čias „tety“ Tomanovej bol medveďou službou celému sociálnemu podnikaniu a ekonomike na Slovensku, pretože tu vznikla piliarska výroba, ktorá zlikvidovala piliarsku výrobu a podnikanie s drevom v širokom okolí. Môžeme tento pokus nazývať ako chceme, ale ako príklad sociálneho podnikania určite nie. Sociálny podnik vytvára v území typ služieb, ktoré ľuďom chýbajú. Zámerne som spomínal starostu, ktorý zriadil obecné potraviny kvôli starším obyvateľom obce. Nešlo o to, aby zamestnal svoje dve sesternice, ale aby si mali starí, ťažko mobilní obyvatelia v obci kde nakúpiť. Kľúčovou otázkou je, ako identifikovať služby a potreby v oblasti, v regióne, v obci. Ako smerovať myšlienky a podnikateľské plány?
Bruno Konečný: Ako by mal sociálny podnik fungovať? Aký je jeho optimálny životný cyklus?
Peter Paľa: Sociálny podnik vzniká preto, lebo sú živé sociálne potreby v území, alebo v obci. Zámerom je prostredníctvom sociálneho podniku riešiť a vyriešiť existujúce sociálne potreby. Keď niečo riešim, tak to riešim preto, aby som konkrétny problém eliminoval, alebo vyriešil. Takže, cieľom sociálneho podniku by v dlhodobom horizonte mal byť jeho zánik, lebo všetky sociálne problémy, ktoré sme identifikovali, sme vyriešili a ľudia, ktorí v ňom boli preškolení a pracujú, by sa mali uplatniť na normálnom trhu práce. Ak všetko ide ako má, tak podnik postupne prejde na komerčnú, čisto podnikateľskú bázu. A vtedy už nemôžem hovoriť o sociálnom podnikaní a ani o sociálnom podniku.
Bruno Konečný: Kamikadze target.
Peter Paľa: Je to trošku utopistické, ale z dlhodobého hľadiska a z môjho pohľadu, by to tak malo byť. 
 
Michal Smetanka: Nie je to utopistické. Úplne s tebou súhlasím, pretože aj tu v okrese máme jeden príklad. Obec Kurov prevádzkovala obecný sociálny podnik. Podnik fungoval, prosperoval, vyriešili problémy, ktoré stáli za jeho vznikom a nakoniec zanikol.
 
Paľo Ceľuch: Sociálne podniky by mali byť aj o tom, že zaniknú, alebo utlmia svoju činnosť. Inými slovami, prejdú do spánkového režimu. Sociálny podnik nie je stabilná firma, ktorá by mala fungovať naveky. V našom obecnom podniku sme ľudí, ktorí boli najlepší, vyhadzovali z roboty a prepúšťali ich. Samozrejme, po dohode s nimi a s tým, že sme im našli prácu, kde boli lepšie zaplatení. Našim cieľom nebolo vyrobiť mimoriadne zisky, ale zamestnať ľudí. Zamestnali sme skoro všetkých chlapov, ktorí boli nezamestnateľní. Keď bol niekto 10-15 rokov doma, nemal návyky a zrazu návyky u nás získal. Zapracoval sa a nakoniec sa dokázal uchytiť na trhu práce. Nešli sme cez úrady práce, zamestnávali sme konkrétnych ľudí z územia. Robili po stavbách v Bardejove, či v Kurove a vo Sveržove. A nebyť toho, že je na Slovensku diskriminácia, tak by robili aj po celom Slovenku, lebo naši chlapi boli dobrí, ale boli Rómovia.
 
V Bardejovskom okrese sme dokázali pri podpore sociálnych podnikov stratiť sto miliónov korún a nikto nebol potrestaný. A títo ľudia sa dnes vozia na audinách, na bavorákoch. Jedna vec je, že niekto dokázal v jednom okrese „stopiť“ sto miliónov korún a druhá, že napriek tomu požíva úctu spoločnosti.
 
Termín sociálny podnik som prestal používať, keď som prišiel na pivo medzi chlapov a niekto mi povedal: "Ta ši sa nabalil. Vy dostali sto milióny, dze sú?" Samozrejme, že išlo o sto miliónov ktoré sa stratili v Kružlove. So sociálnym podnikaním je to tak – keď sa vám darí, tak kradnete a v očiach ľudí ste zlodej. A keď sa vám nedarí, tak vás obvinia, že načo ste sa do toho púšťali.
Bruno Konečný: Ale dobré príklady z praxe, napríklad zo Spišského Hrhova, ukazujú samospráve novú cestu a súčasne vzniká záujem a dopyt.
Michal Smetanka: Na Slovensku chceme vo veľkom zakladať sociálne podniky. Pre starostu je riadiť obecný sociálny podnik najhoršia forma útrap, ak nevie, prečo ho vlastne zakladá. Stále sa snažím presvedčiť starostov, že keď im sociálny podnik netreba, nech ho nezakladajú.
 
Starostom hovorím, načo si chcete komplikovať život! A ďalej sa pýtam: čo vy chápete ako sociálny podnik? Bežní ľudia samozrejme povedia, že chcú vyčerpať peniaze, ktoré dáva štát, získať podporu z úradov práce a popri tom si niečo v obci opraviť. Ale keď samosprávu zorientujete, vysvetlíte im, o čo v sociálnej ekonomike ide, veľmi často im „docvakne“ ako treba o sociálnom podnikaní rozmýšľať. Ešte raz, ak mám dobrú, premyslenú, občiansky vytvorenú  rozvojovú stratégiu, z ktorej mi vyplynie na čo je obec schopná vlastnou ekonomickou a hospodárskou aktivitou reagovať, tak sociálny podnik založím.
 
Sociálny podnik nie je roztopaš, ale nevyhnutnosť. Sociálne podnikanie alebo obecný sociálny podnik je nutnosť, nie ukážka toho, akí sme moderní. 
Bruno Konečný: Toto bolo naozaj kľúčové. Ďakujem všetkým za diskusiu.
Text a dizajn spracovali Barbara Gindlová, Dominika Halienová z Úradu splnomocnenca vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti. 
Facebook
Website
Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu prostredníctvom OP Efektívna verejná správa.
Názov prijímateľa: Úrad splnomocnenca vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti
Názov projektu: Podpora partnerstva a dialógu v oblasti participatívnej tvorby verejných politík

Creative Commons License
Toto dielo podlieha licencii Creative Commons Attribution 4.0 International License.

Kontaktujte nás e-mailom na:
barbara.gindlova@minv.sk
http://www.minv.sk/?ros

Nechcete dostávať informácie z Úradu splnomocnenca?
Odhláste sa z odberu noviniek


Email Marketing Powered by Mailchimp