Copy
Pozriem si to v prehliadači
Mimochodom, náš newsletter Vás poteší ešte viac ak si povolíte zobrazovanie obrázkov.  

PARTICIPÁCIA MÁ RÔZNE SYMBOLICKÉ, ALE AJ MANIPULATÍVNE ROZMERY

Participácia môže mať rôzne motívy, ciele, trajektórie, nástroje a rôzne kontexty, v ktorých nástroje zapájania verejnosti fungujú rozdielne. Štandardizovať, alebo neštandardizovať participatívny proces? Potrebujeme štandardy zapájania verejnosti, alebo nepotrebujeme? Čo od štandardov čakať? Rozhovor s výskumníkom a koordinátorom Kompetenčného centra pre administratívne vedy na Univerzite aplikovaných vied Fachhochschule Campus Wien vo Viedni Michalom Sedlačkom, ktorý viedol Daniel Klimovský, ponúka zaujímavý pohľad nielen na proces zavádzania participácie a tvorbu Štandardov zapájania verejnosti do praxe v Rakúsku, ale aj na teóriu „trojuholníkovej dilemy demokratických reforiem“, či aristotelovskej polis. Ponúkame vám dialóg o nových experimentálnych formátoch občianskych zhromaždení, participatívnych nástrojoch na obnovenie legitimity moci, ako aj demokratických mechanizmoch, vedúcich k emancipácii občianskej spoločnosti.
DANIEL KLIMOVSKÝ: Participácia verejnosti je mnohorozmerný pojem. Neexistuje zhoda medzi odborníkmi, čo participácia všetko obnáša. Existujú rôzne poňatia, ktoré participáciu vnútorne diverzifikujú. Participácia ako taká nemá univerzálnu definíciu. Definícií participácie je veľa, ale vždy sú postavené na rovnakých princípoch a prvkoch, ku ktorým sa hlásia moderné demokracie (krajiny EÚ, veľká časť krajín OECD), ako napríklad otvorenosť, či transparentnosť. Reálne výsledky participácie v praxi medzi jednotlivými štátmi sú však veľmi rozdielne. Základnou otázkou teda je, čo sú príčiny toho, že aj keď sa krajiny politicky hlásia k rovnakým princípom, sú ich výsledky v oblasti participácie diametrálne odlišné? A to dokonca aj pri zohľadnení rozdielnej ekonomickej situácie krajín. Je teda rozhodujúca hospodárska vyspelosť krajín, alebo sú dôvody týchto odlišností skryté inde?
MICHAL SEDLAČKO: Ja by som začal dvoma príkladmi a následne z toho skúsime vyvodiť nejaké zovšeobecnenie. Prvý príkladom budú občianske zhromaždenia vo Francúzsku z apríla 2019, ktoré majú úzku nadväznosť na hnutie Žltých viest. Boli to masové protesty, ktoré začali v novembri 2018 po zvýšení dane z uhľovodíkových palív, teda ekologicky motivované opatrenie, ale súčasne aj opatrenie s neprimerane silným dopadom na sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva.
 
Protesty postupne nadobudli rozmer občianskeho hnutia, ale ich súčasťou boli aj násilné prejavy, občianska neposlušnosť a hnutie vytvorilo priestor pre rôzne druhy stratégií. Na prvotný impulz - zvýšenie dane - sa následne nabalilo viacero ekonomických a sociálnych nerovností, ktoré hnutie chcelo riešiť. Skoro ako každý príklad občianskeho hnutia, respektíve iniciatívy zdola, si aj toto hnutie vyvinulo vlastné nové demokratické praxe. Na dobrovoľnom princípe „zdola“ sa organizovali občianske dialógy. Súčasne museli vymyslieť nové spôsoby ako komunikovať svoje požiadavky, ako sa organizovať, ako vyjednávať.
 
Nejde o jedinečný prípad. Napríklad hnutie Occupy v Zuccotti Parku tiež vytvorilo nové metódy zapájania, teda participatívne inovácie, ktoré zabezpečili deliberáciu pri niekoľko desaťtisícovom tisícovom dave ľudí. Napríklad, zaviedli rôzne gestá rukami na vyjadrenie súhlasu, či systém, pri ktorom ak hovorca/kyňa nemal/a megafón, v skupine sa našli osoby, ktoré správu šírili ďalej.
 
Späť k Žltým vestám. Reakciou na tieto protesty bol krok prezidenta Macrona, ktorý do pol roka vyhlásil veľkú iniciatívu s názvom „Veľká národná diskusia“, vzpierajúci sa inštitucionalizovaným mechanizmom zapájania verejnosti. Bol to jednorazový projekt, ktorý okrem iného prinášal nový rozmer digitálnej demokracie. Obsahoval asi desaťtisíc lokálnych stretnutí, mal online formáty, zároveň vyzbierali asi pol milióna pripomienok. V reakcii na masové protesty sa francúzsky prezident pokúsil získať späť legitimitu svojej vláde a súčasne zabrániť tomu, aby hnutie Žltých viest prerástlo do antisystémového fenoménu, pretože časť hnutia už charakteristiky „antisystému“ vykazovala.
 
Súčasne bol vo Francúzsku zavedený nový experimentálny formát občianskych zhromaždení, s ktorým prvé skúsenosti malo Írsko. Inovatívnosť formátu zapojenia verejnosti spočívala v tom, že bolo náhodne vybratých stopäťdesiat občanov z celého Francúzska, ktorí sa mali zúčastniť približne jeden a pol ročného participatívneho procesu a stretnutí, kde sa nestretávali len vzájomne medzi sebou, ale mohli si na stretnutia prizývať aj rôznych expertov. Cieľom bolo zabezpečiť proces rozhodovania nie len na základe pocitov, osobných preferencií a individuálnych hodnôt, ale aj na základe odbornej expertízy. Témou zhromaždení bolo hľadanie odpovedí na otázku: „Ako znížiť objem emisií Francúzska o 40% a zároveň zvýšiť mieru spoločenskej spravodlivosti?“ Výstupy zo zhromaždení mali priamo vstupovať do tvorby verejnej politiky (napríklad ako súčasť referenda, alebo rovno do nových zákonov, návrhov politík, či regulácií), tak aby sa zamedzilo vplyvu politických strán a inštitucionalizovaných záujmov.
 
V tomto prípade už nehovoríme o participatívnej demokracii, ale o deliberatívnej. Cieľom nie je pokryť všetky existujúce záujmy a skupiny v spoločnosti, teda dosiahnuť čo najširšie zapojenie, ale viesť racionálnu diskusiu. Ide o iný mocenský mechanizmus a nový typ vstupu do verejnej politiky. Zaujímavým faktom je, že zavedenie tejto iniciatívy bolo krízovou odpoveďou francúzskej vlády na občianske protesty, ktoré boli každý deň na stránkach popredných denníkov a médií, a teda viditeľné pre celý svet. Vláda reagovala pod tlakom, ale výsledok sa kľudne mohol viac podobať reakcii Trumpovej administratívy na protesty v Portlande, kde vláda reagovala represívne a nemala potrebu svoju legitimitu verifikovať posilnením demokratických mechanizmov.
 
Nový typ občianskych zhromaždení je prvým nástrojom participácie, ktorý som chcel ukázať. Druhým nástrojom sú rakúske Štandardy pre zapájanie verejnosti, ktoré som mal možnosť skúmať a taktiež sa do tvorby ich poslednej verzie zapojiť. Tvorba štandardov je proces, ktorý v Rakúsku začal v rokoch 2004 - 2005. Iniciovali ho sami úradníci, teda nezačal zdola, ale vyšiel priamo z vnútra systému štátnej správy. Dôležitým faktom je, že vôbec nebol spolitizovaný. Predstavoval trojročný proces s cieľom ukotviť a štandardizovať spôsoby, ktorými štátna správa voči občianskej spoločnosti vystupuje. Snahou bolo vyjsť v ústrety občianskej spoločnosti a získať si jej dôveru.
 
Súčasťou procesu tvorby štandardov bolo zdieľanie skúseností medzi rôznymi ministerstvami, ako aj prieskum o tom, ako úradníci narábajú s participáciou. Robili ju podľa seba, často intuitívne, bez odbornej pomoci. Z toho sa zrodil projekt identifikácie a výberu štandardov, čo mal byť súbor kritérií, ako posúdiť dobrú participáciu a kvalitný proces zapájania verejnosti.
 
Proces v sebe niesol environmentálny rozmer, pretože iniciatíva vzišla z Ministerstva životného prostredia (MŽP), ale kľúčovým bolo spojenectvo s Úradom spolkového kancelára, ktoré zabezpečilo, že tvorba štandardov zapájania verejnosti sa stala ústrednou medzirezortnou témou. Zaujímavosťou je, že dáma, ktorá na MŽP proces tvorby štandardov rozbehla, bola pôvodne občianskou aktivistkou a teda bola legitímnym zástupcom štátnej správy a súčasne autentickou a dôveryhodnou osobou aj pre občiansku spoločnosť. Podarila sa jej nevídaná a naozaj mimoriadna miera zapojenia kľúčových aktérov naprieč rezortami, ako aj výnimočné zapojenie aktérov, reprezentujúcich občiansku spoločnosť. Samotný proces tvorby štandardov zapájania verejnosti nebol prepojený na žiadnu konkrétnu tému a problém. Išlo o proaktívnu iniciatívu úradníkov s cieľom vytvoriť niečo, čo bude permanentne súčasťou architektúry a kultúry vládnutia. Rozhodne nešlo o jednorazový experiment a cvičenie, ktoré malo vláde získať legitimitu.
 
Tieto dva nástroje majú len jeden spoločný menovateľ, ktorým je životné prostredie, často zviditeľňujúce rôzne socioekonomické nerovnosti. Inak pri porovnávaní týchto dvoch príkladov veľa spoločných menovateľov nenájdeme. V prvom prípade ide o model, ktorý vzniká ako reakcia na krízu - respektíve problém, vytvárajúci spoločenskú objednávku, ktorý veľká časť spoločnosti vyžaduje riešiť. Druhý model vzniká ako iniciatíva úradníkov zvnútra štátnej správy bez toho, aby čakali na tlak verejnosti.
 
Ale vrátim sa k štandardom a pravidlám zapájania verejnosti, keďže je to téma, ktorá rezonuje aj na Slovensku. Ekvivalentom štandardov na Slovensku sú Pravidlá zapájania verejnosti do tvorby verejných politík, schválené vládou Slovenskej republiky uznesením vlády SR č. 645/2014. Nie je to síce záväzný dokument, ale ani Štandardy zapájania verejnosti v Rakúsku nie sú záväznou reguláciou. Otázkou je, nakoľko štandardy, teda pravidlá a návod ako pripraviť, riadiť a vyhodnotiť participatívne procesy, môžu prispieť k cielenej podpore participácie a zapájania verejnosti?
DANIEL KLIMOVSKÝ: Keď som prvý krát čítal rakúske štandardy, tak som bol skeptický. Štandardy pripomínali checklist, ktorý vytvára dojem, že ak všetko spĺňam, „hurá“ - zažil som participáciu. Pri hlbšom zamyslení som si začal klásť otázku: čo od štandardov čakať? Nakoľko môžu byť využiteľné pre konkrétne partikulárne prípady participatívnych procesov bez toho, aby som neohrozil ich aplikovateľnosť v iných prípadoch? Vtedy som si uvedomil, že každý dokument, ktorý má štandardizovať postup, musí byť do určitej miery univerzálny, a teda všeobecný. Nemôžem od štandardov očakávať úplne konkrétne otázky zamerané na prípad, ktorý práve riešim, pretože by som ohrozil ich využiteľnosť v inom prípade. Takto som sa dostal až k úvahám o zámere a cieľoch štandardov. Má to byť posilnenie kapacít inštitúcie, ktorá zabezpečuje participatívny proces? Alebo majú pomôcť zvýšiť pripravenosť úradníkov na požiadavku participatívnych prístupov v tvorbe verejných politík? Prípadne pomoc pre inštitúcie napredovať v participatívnom procese? Umožniť subjektom verejnej správy reagovať na výzvy zdola? Alebo je to pomoc, ktorá inštitúciám generuje právnu istotu – teda, že štandardy zadefinujú pomyselné mantinely procesu a kto sa ich bude držať, nemôže pochybiť? Aj to je jeden z legitímnych spôsobov ako štandardy nastaviť a vytvoriť. Špeciálne, ak chceme od úradníkov, aby išli mimo zóny komfortu, kde od nich ľudia a verejnosť očakáva nekonvenčné riešenia. Sú to dva rôzne pohľady. Buď prispievam k budovaniu kapacít úradníkov a inštitúcií - vtedy budú štandardy otvorenejšie v zmysle uplatnenia možných scenárov, alebo zadefinujem správnu cestu, po ktorej môže inštitúcia a poverený úradník ísť, a keď sa na nej udrží, tak to bude garanciou dobre zvládnutého procesu.
 
Na štandardoch ma zaujalo, že sa pomerne všeobecne dotýkajú nástrojov a metód participácie. Pri diskusiách so slovenskými starostami často rezonuje požiadavka presne stanoviť postup - čo mám urobiť, keď chcem osloviť obyvateľov, kde všade mám informáciu zverejniť a prečo. Vieme, že rôzne nástroje, v rôznych podmienkach, prinášajú rôzne výstupy. Ak sa niečo implementuje na miestnej úrovni, neznamená to, že sa dá identický postup implementovať v tej istej krajine aj na národnej úrovni. Dôležitý moment, ktorý participatívny proces ovplyvňuje nie sú len podmienky, ale aj očakávania.
 
Inak sa na participáciu a priamu demokraciu pozerajú vo Švajčiarsku a inak vo Švédsku, kde nie je volený priamo ani starosta. Vedeli by sme navrhnúť, ako máme pristupovať k formulovaniu scenárov, k výberu nástrojov participácie a z čoho sa poučiť? Často sa totiž stretávam s tým, že ma ľudia žiadajú, aby som im povedal príklad, ktorý by mohli aplikovať. A ja im vravím, že dôležité je vedieť, ako je konkrétny procesný krok v systéme ukotvený a prečo tam je. Lebo to, že sa vám páči konkrétny efekt, neznamená, že zaradenie tohto kroku alebo prvku do systému, vyvolá ten istý efekt. Opäť sa vynára otázka: ako by mala vyzerať tvorba participatívnych scenárov, aby sa nám nestávalo, že si vyberieme nástroj zapojenia verejnosti a potom sa tvárime prekvapene, ak zistíme, že u nás takéto nastavenie nefunguje?
MICHAL SEDLAČKO: To je otázka za milión. Rakúske štandardy sa nikdy jedna k jednej v žiadnom participatívnom procese neimplementovali. Prečo to tak je? Štandardy budia dojem, že ide o všeobecne uplatniteľný súbor kritérií a princípov pre tvorbu verejných politík, ale v skutočnosti tomu tak nie je. V prípade, ak sa má prijímať rozsiahla reforma a my máme čas na dvojročný proces, tak sú štandardy dobrým návodom, ktorý nám pomôže participatívny proces zvládnuť. Ale ak potrebujeme realizovať kratšie formáty, prípadne potrebujeme prijať rozhodnutia rýchlejšie, štandardy nám veľmi nepomôžu.
 
Bolo zavedenie štandardov naozaj tak dôležité a užitočné? Keď som sa rozprával s autorkami štandardov, čo bolo ich zmyslom a aký mali význam, tak som dostal odpoveď, že išlo hlavne o skvalitnenie povedomia o demokracii vo vnútri štátnej správy. Nešlo im teda len o participatívne procesy, ale hlavne o zmenu povedomia a zmenu systému zvnútra. Mnoho ľudí z rakúskej štátnej správy, ako aj iných politicko-administratívnych úrovní spravovania krajiny, tvrdí, že si zo štandardov povyberali svoje “hrozienka z koláča“, ktoré im pomohli skvalitniť ich participatívnu prax, ako aj zefektívniť procesy zapájania verejnosti. A to aj napriek tomu, že ich v ucelenej podobe vlastne neprijali a nikdy do života svojich inštitúcií neaplikovali. Na štandardy nadväzovali ďalšie iniciatívy. Napríklad spracovanie Príručky pre dobrú prax (www.partizipation.at), ktorá bola schválená tri roky po zavedení štandardov. Momentálne prebieha projekt, ktorý hľadá odpoveď ako štandardy aktualizovať pre digitálny priestor a online formy zapájania a spolurozhodovania.
 
A potom sú tu očakávania. Motívy, prečo sa robia politiky participatívne, sú rôzne. Môže ísť čisto o normatívny princíp a prístup, že každý má právo sa vyjadriť. Súčasne môže byť cieľom snaha skvalitniť verejnú politiku, teda vypočuť si relevantné požiadavky a reagovať na ne. Čo znamená, že nepotrebujem počuť všetkých – ak nejaká skupina vyjadruje tie isté potreby ako nejaká iná, tak ich nepotrebujem obe, lebo jedna vie zastúpiť druhú. Motívom môže byť aj snaha vyčerpať politických protivníkov, prípadne aj občanov. Politici sa aj tak rozhodnú, ako chcú, ale majú v rukách argument, že dali verejnosti možnosť vyjadriť sa. Participácia má rôzne symbolické, ale aj manipulatívne rozmery. Participácia môže mať tiež čisto formálny rozmer: inštitúciu a úradníka vlastne nezaujíma, nezaujíma ani občanov, ale urobíme správu o zapojení verejnosti a vybavené. Motivácie sú rôzne a podľa nich si vyberám úrovne, nástroje a metódy zapojenia pre svoj scenár participatívneho procesu.
 
V tomto kontexte by som ešte spomenul jednu tézu s názvom „trojuholníková dilema demokratických reforiem“, ktorá tvrdí, že nikdy nevieme naplniť všetky kritéria a princípy, ktoré v štandardoch máme. Táto teória ich redukuje na tri hlavné princípy: vysoká účasť (reprezentatívnosť), racionalita diskusie (deliberatívnosť) a rovnosť (rovnaká miera vplyvu na výsledok) a súčasne tvrdí, že žiaden participatívny proces nenaplní všetky tri kritériá.
Poznámka z publika
ELENA PÄTOPRSTÁ:
Popíšem trojuholník, ktorý na Slovensku funguje. Bol prenesený z Anglicka a volá sa „Odkaz pre starostu“. Ide o on-line nástroj/aplikáciu, do ktorej občania vkladajú svoje podnety pre samosprávu. Napríklad, že niekde je diera v chodníku. Formou fotky a GPS súradníc, ktoré sa zobrazujú v mape, identifikujú problém. Zároveň je v aplikácii možné zobraziť podnety, ktorým sa už samospráva venovala a sú „vybavené“. Mestá, obce, úradníci na občianske podnety reagujú a podľa mňa je v Odkaze pre starostu naplnený každý pól trojuholníka, ktorý ste popísali.
MICHAL SEDLAČKO: Otvorili ste novú tému ako digitálne technológie transformujú možnosti participácie. Konkrétne pri Odkaze pre starostu, by som povedal, že zlyháva pól racionálnej diskusie.
DANIEL KLIMOVSKÝ: Poznámka k racionalite - nevýhodou nástrojov ako je Odkaz pre starostu, je fakt, že občania, ktorí dávajú podnety samospráve, často navrhujú riešiť veci, ktoré nespadajú do kompetencií daného orgánu, prípadne úradu.
MICHAL SEDLAČKO: Od digitálnych nástrojov participácie síce očakávame, že budú zvyšovať mieru participácie občanov, lebo odstraňujú bariéry tým, že ktokoľvek má prístup k dátam a môže jednoducho podať podnet, ale výskumy ukazujú opak. Nerovnosti v prístupe sa využívaním on-line a digitálnych nástrojov participácie zvyšujú. Podľa výskumu nemeckého mesta Kolín sa príjmovo najnižšia skupina, ktorá tvorí 18% obyvateľstva, podieľala na objeme všetkých pripomienok iba v rozsahu 5%. Dôvodom je, že aktéri so sociálnym a intelektuálnym kapitálom v digitálnych procesoch zapájania verejnosti získavajú neprimerane vysoký vplyv. Rovnako aj vo vzťahu starým, či hendikepovaným ľuďom, predstavujú technológie bariéry. Vždy treba on-line formáty zapájania verejnosti kombinovať s „tradičnými“ formátmi.
 
Daniel položil zaujímavú otázku: čo robiť so záujmami rôznych úrovní, keď máme strešné organizácie i jednotlivcov? Ako s tým narábať? Rád používam príklad aristotelovskej polis, ktorý hovorí, že politické spoločenstvo sa skladá z troch úrovní: z jednotlivcov, ktorí majú individuálne záujmy, z organizácií a ich partikulárnych záujmov a komunity, ktorá ako celok hľadá verejný záujem a kolektívny cieľ. Pri tvorbe participačných procesov by pomohlo práve uvažovanie v aristotelovskom rozmere. My už vieme občanov zatiahnuť do procesov tak, že zastupujú svoje individuálne záujmy, ale otázkou ostáva, či ich vieme posunúť aj do role občanov, ktorí zastupujú celú spoločnosť a jej blaho. Aktéri vedia migrovať medzi troma úrovňami záujmov, ale do procesov vstupujú aj rôzni stakeholderi, ktorí často majú svoje ekonomické záujmy, čo celú situáciu ešte viac komplikuje. Moje odporúčanie je v participatívnych procesoch vnímať tieto tri úrovne a súčasne sledovať kedy sa požiadavka transformuje z individuálnej na partikulárnu (týkajúcu sa iba časti celku) a z nej na kolektívnu.
DANIEL KLIMOVSKÝ: Vrátim sa k Žltým vestám - z pohľadu aristotelovského prístupu sú ich požiadavky, požiadavkami skupiny. Nedovolím si povedať, že sú verejným záujmom, ale vzbudzujú pozornosť verejnosti, ako aj politikov, lebo majú potenciál pretaviť sa do politickej vôle a rozhodovania. Ako v prípade skupín, ktoré nie sú dostatočne mocné, vyvolať pozornosť politikov, ktorí sú oprávnení rozhodovať? Napríklad, Žlté vesty často skĺzavali k praktikám občianskej neposlušnosti a k násilným formám tlmočenia svojej nespokojnosti. Môžu iné znevýhodnené alebo vylučované skupiny dospieť do štádia zmocnenia (empowerment) bez použitia násilia alebo kontroverzných nástrojov, pri ktorom dokážu vhodným spôsobom artikulovať svoje záujmy a zároveň vzbudia záujem zo strany tých, ktorí sú oprávnení rozhodovať?
MICHAL SEDLAČKO: Kľúčové je budovať nástroje, ktoré umožňujú zapojenie marginalizovaných a vylúčených skupín. Treba sa aktívne snažiť o to, aby požiadavky každého boli vypočuté. To je ten normatívny princíp. Ak to tak nebude, tak marginalizovaná časť populácie, ktorá vníma systém ako nelegitímny, a ktorá potom často volí antisystémové strany (hovorí sa to o Trumpových voličoch), bude narastať. Ide o vrstvy obyvateľstva, ktoré majú pocit, že systém na nich zabudol, a že nemajú žiaden vplyv. Takéto skupiny treba cielene zapájať a snažiť sa o ich najlepšiu možnú reprezentáciu, aby ľahostajnosť systému nevyústila do krízy legitimity. Toto je jeden rozmer problému. Druhým je, že účasťou na občianskych, prípadne deliberatívnych fórach, nedostanú ľudia príležitosť len artikulovať svoje požiadavky, ale súčasne dochádza k rastu ich sociálneho kapitálu, k rozvoju kapacít týchto komunít, ako aj k rozvoju demokratického povedomia. Ide o proces transformácie na úrovni identity a výchovy smerom k občianstvu. Od určitého momentu, pokiaľ mám v skupine obyvateľov dostatok lídrov, ktorí nadobudli občiansky kapitál a zručnosti, môžem uvažovať nad tým, že umožním vyššiu mieru emancipácie občanov a komunít a kontroly nad vecami verejnými zdola.
DANIEL KLIMOVSKÝ: Prostredníctvom participácie sa posilňuje potenciál pre rozvoj ďalšej participácie. Pretože, ak skupiny občanov zažijú pocit zmocnenia a skúsenosť, že môžu aktívne ovplyvniť svoje životné podmienky, vyvoláva to v nich pocit, že to môžu urobiť znova a opäť.
MICHAL SEDLAČKO: Áno, ale participácia nemá byť cieľ, má byť len prostriedok. Nie len prostriedok ku kvalitnejším politikám, ale aj demokratický mechanizmus, vedúci k emancipácii občianskej sféry. Má viesť k tomu, aby politici boli schopní moc odovzdávať stále viac a aby mala demokracia stále menej zastupiteľský charakter. Ide o to, aby občania boli čoraz viac kompetentnejší si veci spravovať, spolurozhodovať a spoluvládnuť. Participácia, o ktorej sa rozprávame, je cestou. Je politickým projektom transformácie demokracie.
 
Participácia pôsobí ako komplexný projekt, môže mať rôzne motívy, ciele, trajektórie, nástroje a rôzne kontexty, v ktorých nástroje zapájania verejnosti fungujú rôzne. Štandardizovať, alebo neštandardizovať? Potrebujeme štandardy zapájania verejnosti, alebo nepotrebujeme? Čím len otázku ideálnych participatívnych scenárov, ktorú si položil, prehadzujem na teba?
DANIEL KLIMOVSKÝ: Ďakujem. Prvý krát sme narazili na rakúske štandardy zapájania verejnosti vďaka Brunovi Konečnému, ktorý ich preložil. Povedali sme si: „Hurá! Máme to!“ Súčasne sme zistili, že ich nemôžme len tak jednoducho aplikovať do slovenskej praxe a života slovenskej samosprávy. Poslať rakúske štandardy úradníkom do mailu ako zdroj inšpirácie z Rakúska, ktorú môžu začať aplikovať, nebolo riešením. Keby sme to rozoslali bez toho, aby sme na to nadstavili ďalší podporný intervenčný mix (od vzdelávania, informačné podujatia, newsletter, novú knižnú edíciu PARTICIPÁCIA, odborné konferencie, až po šírenie dobrej praxe zo Slovenska i zahraničia), je pravdepodobné, že by to nebolo dobre prijaté. Veľa krát som sa stretol s tým, že som ako expert na participáciu, nebol pre ľudí zo samosprávy, uveriteľný. Oveľa skôr prijali niečo nové, ak to robil niekto z vedľajšej obce, ako keď im to odporúčal človek z akademického prostredia.
Poznámka z publika
ALEXANDRA POLÁKOVÁ SUCHALOVÁ:
Výsledky našich výskumov potvrdzujú, že učenie sa od seba navzájom, má dobré výsledky, a že funguje lepšie, ako keď prichádzajú informácie z cudzieho prostredia. Otázka je, ako identifikovať dobrú prax? Teória hovorí, že pomôžu evalvačné mechanizmy, vďaka ktorým zistíme, či má participácia vplyv na realizované zmeny a aké sú jej dopady a prínos. Otázkou je, ako evalvovať participatívny proces? Ako participáciu rozumne zhodnotiť a vyhodnotiť? Ako generovať dobrú prax? Zhodnotenie prínosov a dopadov participácie je ťažká disciplína, lebo vyžaduje dlhší čas, ako aj väčšiu sadu kritérií a indikátorov, ako aj enormné množstvo zozbieraných a vyhodnotených dát. Veľmi veľa dát a veľmi veľa analytikov. Štyri roky a jedno volebné obdobie sú na kvalitné zhodnotenie vplyvu a prínosov participácie málo. Možno by sa pri zhodnocovaní prínosov participácie dalo, v závislosti od rôznych modelov a typov participatívnych procesov, použiť označenie konfekčných veľkostí XS až XXL. Napríklad by sme mohli evalvovať najmenší XS participatívny proces a zistiť, či krátky dotazník, alebo schránka podnetov na obci, zafungovali ako vhodný participačný nástroj. Samozrejme pri národných politikách by sme participatívny proces museli zhodnotiť v inom formáte - vo formáte XXL (dlhší čas, viac kritérií, premenných, dát, analytikov). Potom je to už len otázka na výskumníkov, či by vedeli nájsť a popísať XS až XXL scenáre participácie tak, aby sme ich vedeli priradiť ku konkrétnym požiadavkám starostov, či úradníkov z ministerstiev. Moja otázka je, či si zo svojich skúseností viete predstaviť, že by sme mali XS, S, M, L a možno raz aj XXL procesy takto pripravené?
DANIEL KLIMOVSKÝ: Vždy platí, že riešenia je potrebné prispôsobovať miestnym podmienkam, alebo úrovni, na ktorej sa budú realizovať. Čo ma vždy fascinovalo, bola odvaha experimentovať na lokálnej úrovni v škandinávskych krajinách, kde sú schopní na jedno, alebo dve funkčné obdobia vyňať niekoľko samospráv (obcí/miest) z legislatívnych noriem, aby odskúšali nový nástroj, alebo opatrenia v praxi. Vo Fínsku napríklad skúšali zaviesť do života pozíciu starostov, ktorých nemajú, pretože mestský/obecný úrad vedú manažéri, ktorí môžu byť kedykoľvek odvolaní. Po dvoch funkčných obdobiach usúdili, že starosta je zbytočný funkcionár, ktorého nepotrebujú. Na Slovensku nám chýba odvaha experimentovať a testovať inovácie „na ostro“. A pritom prax verejnej správy na lokálnej úrovni ponúka úžasnú diverzitu (od maličkých dediniek s pár desiatkami obyvateľov, až po veľké obce a mestá).
MICHAL SEDLAČKO: Náš rozhovor prepája potreba začať diskusiu o učení sa a budovaní kapacít. Vidím tu tri návrhy. Určite potrebujeme rady a návody, ktoré vypracujú odborníci, aby sme vedeli povedať, v akom kontexte ktorý nástroj použiť. Potrebujeme tiež evalvačné postupy na zhodnotenie nástrojov/mechanizmov participácie, ktoré nám objasnia, či sme správne postupovali a či sme participatívny proces implementovali dobre. Následne pozbierame údaje, aby sme vedeli súbor nástrojov zlepšovať. Aj to je mechanizmus učenia. Daniel hovoril o inom mechanizme učenia sa, ktorý je spojený s experimentom, prípadovou štúdiou a podobne. Zavedieme niečo nové a snažíme sa z toho vyvodiť všeobecne uplatniteľné poznanie a odporúčania.
 
Všetky indikujú jednu spoločnú potrebu. Je čas začať uvažovať o tom, ako sa vlastne učíme. Ako sa buduje kapacita organizácií? Kto ju buduje? Ako sa odovzdáva ďalej? Aké sú najvhodnejšie mechanizmy učenia sa? Aby sa nestávalo, že vychováme niekoľkých lídrov v obciach, či na úradoch, ale keď títo ľudia odídu, tak všetko padne. Ako zabezpečiť, aby nadobudnutá skúsenosť bola socializovaná a inštitucionalizovaná? Ako zabezpečiť kolektívne učenie, alebo proces učiacich sa inštitúcií?
Celú diskusiu Daniela Klimovského a Michala Sedlačka, ktorá bola súčasťou záverečnej konferencie NP PARTI - AFTER PARTY (06.08.2020), si môžete pozrieť v tomto videu. 
Michal Sedlačko – expert NP PARTI, lektor, výskumník, ktorý dlhodobo pôsobí v akademickom prostredí, vrátane desiatich rokov na Ústave výskumu trvalej udržateľnosti na Ekonomickej univerzite vo Viedni. Spolupracoval s Fakultou sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského. Posledných päť rokov pracuje ako koordinátor Kompetenčného centra pre administratívne vedy na Univerzite aplikovaných vied Fachhochschule Campus Wien vo Viedni. Venuje sa témam: znalostná prax vo verejnej správe a politike a trvalej udržateľnosti. Od roku pôsobí 2019 ako externý spolupracovník Úradu splnomocnenca vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti na projekte NP PARTI, kde je poverený analýzou procesu zavádzania participácie a Štandardov zapájania verejnosti do praxe v Rakúsku.
Text a dizajn spracovali Barbara Gindlová a Alexandra Hrabinová z Úradu splnomocnenca vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti.
Facebook
Website
Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu prostredníctvom OP Efektívna verejná správa.
Názov prijímateľa: Úrad splnomocnenca vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti
Názov projektu: Podpora partnerstva a dialógu v oblasti participatívnej tvorby verejných politík

Creative Commons License
Toto dielo podlieha licencii Creative Commons Attribution 4.0 International License.

Kontaktujte nás e-mailom na:
barbara.gindlova@minv.sk
http://www.minv.sk/?ros

Nechcete dostávať informácie z Úradu splnomocnenca?
Odhláste sa z odberu noviniek


Email Marketing Powered by Mailchimp